K výstave obrazov v Trenčíne

Vnímanie sveta,

Príbehy farebného sveta odvíjajú sa v každom z nás. Vnímanie a videnie toho neviditeľného a predsa jestvujúceho cez búrky bolestného prežívania sformovala som do obrazov. Chvejúc sa hľadala som podstatu bytia. Tak ako oliva pod tlakom lisu vydá zo seba najviac kvalitného oleja, tak i duch človeka pod tlakom utrpenia môže sa prebudiť a ožiť vo vedomí.

Ako cítime, myslíme a konáme, zatkávame do koberca vlastného osudu. Či je ten koberec krásny a pestrofarebný, alebo nepekný, je slobodnou vôľou každého z nás. Chcem vám predostrieť vlastný koberec, tkaný uplynulých 12 rokov i v obrazoch.

Aký je, skúste skúmať citom. Iba cit môže rozvinúť krídla a letieť tam, kde je krajšie a jasnejšie. Lebo krása je pravdivá i keď môže byť zrodená z bolesti a vykvitnúť do radosti.

Otváram vám dvere do môjho vnútorného prežívania. Už v detstve vyvstala u mňa túžba po tvorivej činnosti, cez ilustrácie v detských knižkách, ktoré zanechali nezmazateľnú čarokrásnu stopu oživených príbehov. Cesta k maľovaniu nebola jednoznačná a jednoduchá. V rôznych prežitiach a zamestnaniach cez krajčírske remeslo, prácu v geodézii, knižnici či prácu s koňmi a postihnutými deťmi, sa utváralo moje presvedčenie ako aj profesijné vyústenie.

Trenčín je mi veľmi dôverný a blízky, veď tu som sa v roku 1964 narodila a žila 34 rokov. To iste nie je málo na spoznanie ľudí, okolitej prírody práve tu v krásnom neopakovateľnom Trenčíne, kde sa zrodila z vnútorného pretlaku ducha i moja túžba zachytiť to na papier, na maliarske plátno.

Od roku 1991 som pôsobila v Združení neprofesionálnych výtvarníkov a spolu s nimi som vytvárala niečo, čo dávalo zmysel a obohacovalo nielen nás výtvarníkov, ale i ostatných známych i neznámych, ktorí mohli precítiť druhého človeka cez obraz jeho vnútra.

Jedenásť rokov vývoja tu v Trenčíne cez nespočetné množstvá farieb a línií. Veď tu to naozaj žije výtvarným umením a tak som i cez obrazy iných spoznávala a objavovala seba. A potom nastalo odlúčenie, avšak iba hmotné. S Trenčínom som spojená na diaľku už 5 rokov.

Slovensko presiaknuté voňavou hlinou, vôňou domoviny, ľúbozvučnou slovenčinou, jednoduchými a vrúcnymi ľuďmi - to všetko vnímam až tu - v srdci, v strede Slovenska, kde žijem.
Akosi sa dýcha inakšie v týchto drsných a nebotyčných horách, keď pohľadom spočiniem na nich ako sa prebúdzajú s prastarou piesňou do nového dňa i zatají sa mi dych nevdojak.

V podvedomí akosi každý z nás čaká na ten svoj "nový deň". Ten nový deň nepríde za nami, každý má prísť za ním a nečakať, už ďalej nečakať. Ale konečne konať, hovoriť a myslieť tak, aby sme sa zmenili na opravdivého človeka. Keď spoznáme, odkiaľ sme prišli a kam kráčame, len potom môže strom človeka vydať i duchovné plody pre úžitok všeobsiahly.

Hýbať sa nám treba, hýbať neustále vnútorne i navonok. Pohyb, ktorý ženie vyššie a ďalej. Ako keď človek stúpa na horu, ktorej vrchol nevidieť, lebo je tak vysoko. Tak stúpajme vyššie, aby sme z tej hory mohli vidieť ďalej, ....... a ďalej.

Trenčín
17.augusta 2003